V roku 1989 keď naša zbierka obsahovala už Tatru 805,128,141 a OT 810 sme sa rozhodli, že musíme získať ešte Tatru 111 aby bola zbierka kompletná.
Podarilo sa nám získať Tatru 111 žeriav , avšak bez nadstavby, teda len podvozok s kabínou.

V tej dobe bolo možno ešte zohnať buď spomenutý žeriav alebo cisternu. My sme však chceli valník alebo sklápač. Keďže sme mali podvozok s kabínou, tak sme sa rozhodli, že obstaráme rám s korbou buď na valník alebo sklápač. Nastalo obdobie inzerovania a zháňania na všetky strany, žiaľ nemali sme veľa šťastia...

Až v máji 1991 bola telefonická ponuka na celú Tatru 111 valník, niekde na strednom Slovesku, cca 280 kilometrov od nás. Okamžite sme reagovali na ponuku a boli sme Tatru obzrieť. Nebol to síce valník ako nám oznámili telefonicky, ale trojstranný sklápač a to v stave v akom sme Tatru zachytili na fotografii. Kabína v dezolátnom stave, bez vnútorného vybavenia, skorodovaná až strach, korba zničená, pneumatika každá iná, z motora postupom času si každý odmontoval čo sa mu hodilo. Dali sme hlavy dokopy a rozhodli, že Tatra pocestuje k nám domov. Ako to sme vtedy ešte nevedeli.

Podarilo sa nám presvedčiť jedného nášho známeho, ktorý mal vtedy Pragu S5T, aby nám Tatru zapriahnutú na tyči za Pragou dotiahol domov. Na jeho Pragu S5T sme radšej nahodili na korbu plachtu, aby veľmi nebil do oči ten nepomer veľkosti a hmotnosti. Veď Praga S5T vážila 5 ton, ale Tatra 111 vyše 10 ton.

14. júla 1991 sme sa podvečer vydali na cestu s tým, že maximálne na druhý deň večer sme aj s Tatrou doma. Neskoro v noci sme dorazili na miesto kde bola Tatra zaparkovaná. Domáci z nej stihli odmontovať aj to málo čo na nej zostalo, vrátane kolies, ale na túto variantu sme boli pripravený, na korbe Pragy S5T sa viezlo 11 kompletných kolies. Ráno sme namontovali kolesá, prenosné lampy a zapriahli Tatru 111 za Pragu S5T. Išlo to zťažka, ale majiteľ Pragy S5T tvrdil, že takéto a aj ťažšie náklady vozí a ťahá bežne. Keďže sme ho dobre poznali a vedeli čoho je schopný, nebol dôvod neveriť jemu ani jeho Prage S5T.
Zhruba po prejdení 30 kilometrov, keď sme práve prechádzali cez Muránsku planinu, teda veľmi drsné a opustené horské územie, práve v najväčšom stúpaní, navyše v neprehľadnej zákrute sa na Prage S5T, konkrétne na valci 5 a 6 uvoľnili sacie ventily a padli do motora. Výsledok: zničené dva piesty, dve vložky valcov, dve hlavy valcov, 4 ventily. Teda motor vhodný v lepšom prípade do generálnej opravy, čo by bolo v horšom prípade, na to sa vtedy nedalo ani pomyslieť.
Zhruba po dvoch hodinách prvé okoloidúce auto, bola to Tatra 815, tak tá nás odtiahla, samozrejme postupne, asi na 2 kilometre vzdialené parkovisko. Medzitým sa ale zotmelo a tak nám aj tak nič nezostávalo len nejako prečkať noc a ráno sa uvidí. Ráno 16.júla sme sa rozhodli, že sa pokúsime o nemožné, teda že Pragu S5T opravíme a budeme pokračovat' v ceste. Na tomto mieste musím napísať, že Praga S5T s ktorou sme Tatru 111 ťahali mala motor z Pragy V3S. Majiteľ Pragy S5T urobil revíziu náhradných dielov, no potrebné medzi nimi neboli, veď aj takáto oprava sa na ceste málokedy uskutočňuje.
Z motora Tatry 111 sme demontovali dva kompletné valce s piestami a dve hlavy valcov, ktoré sú zhodné s valcami a piestami do motora Pragy V3S. Po oprave trvajúcej celý zbytok dňa a celú noc sa nám ráno o 4 hodine podarilo naštartovať motor Pragy S5T.Okamžite sme vyrazili na cestu, teda ak sa to dalo nazvať cestovaním. Síce motor Pragy S5T išiel tak dobre ako nikdy predtým, teda ako to tvrdil jej majiteľ. Ale stredné Slovensko je krajina hornatá a tak to bolo skorej len plíženie na 2-3 aj to redukovanú.
Ako zapadalo slnko, blížili sme sa k Bratislave, keď v tom ešte na Prage odišli všetky svetlá a tak sme Bratislavu prechádzali úplne bez svetiel, no už sme chceli byť čím skôr doma a zostávalo nám už len 18 kilometrov do cieľa. Kedže bez svetiel sa nedá ísť, tak sme prišli domov za doprovodu dvoch Tatier 613 záchranného systému Slovakia alfa. Tak sme boli konečne s veľkým omeškaním doma a mali sme našu Tatru 111. Najspokojnejší bol ale majiteľ Pragy S5T, pretože ten motor s dvomi valcami a piestami z Tatry 111 mu ešte 6 rokov šlapal ako hodinky.

Cez zimu roku 1991-1992 sme rozobrali Tatru, teda kabínu, tú sme opieskovali. Kapotu, blatníky a nárazník sme použili z uloženkovej cisterny Tatra 111, ktorú sme nemohli v tej dobe zachrániť pred zošrotovaním celú, len tieto časti. Tá Tatra mala najazdených 450 kilometrov od novoty. V neďalekom vojenskom útvare ich vtedy dali zošrotovať 12. Česť ich pamiatke. Samozrejme vtedy sa nedali zachrániť a na tom systéme sa odvtedy nič nezmenilo.

Hneď na jar roku 1992 sme skompletizovali a spojazdnili motor, ktorý bol napodiv vo výbornom stave. Nasledovala oprava podvozku, bŕzd a riadenia. Potom nasledovala výroba novej korby a bočníc, čo sme zvládli v rekordnom čase, veľmi sa totiž blížil dátum pretekov automobilov Tatra v Kopřivnici. Nakoniec prišlo na radu lakovanie. Nechceli sme klasickú vojenskú khaki farbu a tak sme sa rozhodli pre striebornú metalízu, aj preto že v tom roku 1992 bolo 45. výročie prvej cesty striebornej Tatry 87 pánov Zikmunda a Hanzelky. Skúšobná jazda sa nekonala, vlastne cesta po vlastnej osi do Kopřivnice bola skúšobná jazda a premiéra vozidla zároveň. Bolo to po prvý raz čo na tieto preteky prišlo historické nákladné auto Tatra.

Ďalšou akciou ktorej sme sa zúčastnili s Tatrou 111 bola v roku 1997 rallye Smädného mnícha. Trať viedla z Bratislavy do Veľkého Šariša, čo bolo presne 500 kilometrov a presne toľko nazad. Samozrejme že Tatra túto cestu absolvovala bez poruchy a všade kde sa objavila budila náležitú pozornosť.

Od roku 1999 sa pravidelne zúčastňujeme s Tatrou 111 a nielen s ňou Záhoráckych pieskov.