V dopravnom závode ČSAD v Považskej Bystrici dlho opatrovali spis,akési vrecko z červeného plátna s nápisom ŠTEFAN HLÚŠEK. Bol to vodič so zlatou visačkou - ešte aj po rokoch si spomínal riaditeľ závodu ČSAD. Bol to presný, akurátny vodič, akých nesedí za volantom veľa. Ešte aj na povinnú zdravotnú prehliadku išiel akurátne v deň svojich narodenín, aby nebodaj nepremeškal ani jediný deň.

V spise boli uložené aj fotografie. Jedna malá, oficiálna, ako vodič Hlúšek stojí pred staručkou Tatrou 111 ovenčenou plagátom 1 000 000 KM BEZ NEHODY. Potom ďalšia snímka s vodičom, ako si familiárne drží starú Tatru, akoby jej priateľsky podával ruku. A do tretice je tu opäť snímka Tatry 111, ale už bez vodiča. Tatrovka PX 25 92 je potiahnutá čiernym súknom, na ňom leží kytica kvetov a na prednom ,pred volantom je prilepená fotografia Štefana Hlúšeka...v čiernom ráme.

Pod fotografiami v spise je čierne smútočné oznámenie, že rozlúčka so zosnulým Štefanom Hlúšekom bude v Považskej Teplej...

A tu je história,osudy vodiča a jeho starej Tatry, príbeh trpko pravdivý a predsa pôsobiaci ako legenda...

Štefan Hlúšek sa narodil 13 decembra 1918 v Považskej Teplej. Ako tridsaťštyriročný 31 júla 1952 prišiel pracovať do ČSAD v Považskej Bystrici, vodič z povolania. Začiatkom nasledujúceho roka mu pridelili novučičkú Tatru 111. Roky bežali, pribúdali vodičovi aj jeho Anče, ako si ju familiárne pomenoval. Plnoletá už bola druhá generácia ľudí, po cestách už dávno jazdila aj nová generácia nákladných Tatier. Hlúškova Anča si svoje odslúžila, odvozila, na cestách bola raritou, mala ísť do šrotu.
-Hlúšek dáme vám niečo nové,stotridsaťosmičku, - ponúkali.
-Nechajte mi moju Anču, dokrútim na nej aspoň ten milión, - prosíkal vodič.
Oficiálnu snímku Hlúšeka s jeho Tatrou 111 ovenčenou plagátom 1 000 000 KM BEZ NEHODY urobili na dvore ČSAD v Považskej Bystrici v roku 1974. Celý milión kilometrov odjazdil iba so svojou Ančou.
- No, Hlúšek, teraz tú rachotinu dáme do šrotu a vy dostanete novučičkú stoštyridsaťosmičku, - skôr nariaďovali, ako ponúkali.
- Nechajte nás už pokope, o štyri roky idem do penzie, pôjdeme spolu. Nebojte sa, postarám sa aby Anča stále jazdila.

Uprosil ich, súhlasili. Štefan Hlúšek už bol držiteľom vyznamenania najlepší pracovník dopravy, povinnosti si plnil vždy vzorne, obetavo. Staručká Tatra 111 nezaháľala ani na chvíľu. - Čo sa len narobil na Tatrovke defektov! Staral sa však o ňu príkladne. A nielen to: nikdy sa nestalo, aby prišiel z cesty bez nákladu. Sám si zháňal čo priviesť, aby nešiel naprázdno.

Naplnil sa posledný rok práce vodiča a Tatry 111. Bol 21 október 1978. Hlúšekovi do šesťdesiatky ostávalo ešte 53 dní. Televízia opakovala reportáž o živote a práci vodiča Štefana Hlúšeka. Hlúšek však neobsedel doma.
- Čakaj ma v sobotu ráno v Milochne, - povedal smenovému majstrovi v ČSAD ešte v piatok,
  Priveziem fúru piesku na stavbu kultúrneho domu.Ale nie aby si meškal!
- A čo také máš v pláne?
- Zložíme piesok a pôjdem ešte do Považských strojární naložiť rúry. Aby som v pondelok ráno nestrácal čas...
V sobotu ráno zložili piesok, potom v strojárňach Hlúšek naložil na Anču náklad rúr a Tatru 111 odstavil pred vrátnicou na ČSAD.
- Dávajte mi na moju Anču cez víkend dobrý pozor. V pondelok ráno štartujeme. - lúčil sa s vrátnikmi.
Sadol na bicykel a išiel po svojom. Bolo jedenásť hodín predpoludním. O dvadsať minút bol pri benzínovom čerpadle. Jeho vedúca Eva Zigová ho vtedy zazrela:
- Poznám ho veľmi dobre ešte mi aj zakýval hlavou na pozdrav. Pomaly, úplne pri okraji cesty išiel na bicykli. Potom som sa nedívala na cestu, tankovala som. Zrazu som začula náraz, šramot plechu. Otočila som sa za zvukom... a na kapote bieleho žiguli som uvidela Štefana Hlúšeka...potom z nej spadol...auto ho tlačilo kus pred sebou.

Vodič bieleho žiguli sa v tú sobotu vracal zo služobnej cesty, z Leopoldova do Liptovského Mikuláša. Na výpadovke z Považskej Bystrice, v miestnej časti považské Podhradie, pri benzínovom čerpadle je cesta rovná, široká, je tu povolená osemdesiatka. - Videl som pred sebou modrý Barkas a za ním cyklistu - vysvetľoval vodič žiguli LM 56 07. Barkas ostával stáť pri okraji cesty. Nepredpokladal som, že cyklista ho bude obchádzať. Urobil tak bez toho, aby ukázal zmenu smeru jazdy, alebo sa ináč presvedčil či niečo nejde za ním. Pri obchádzaní Barkasu som cyklistu zachytil. Necítim sa vinný.

Prokurátor však vodiča žaloval a súd ho aj uznal vinným. Veď Barkas zasahoval do cesty iba niečo cez jeden meter, teda na obchádzanie mal vodič sedem metrov voľnej cesty. Vodič žiguli však nepredvídal, nevolil pri obchádzaní dostatočný odstup od stojaceho Barkasa, zachytil, zrazil a usmrtil cyklistu. Vzácneho človeka, vodiča Tatry 111, Štefana Hlúšeka.

Keď sa to dozvedeli v závode ČSAD, osirelú Tatru 111, naloženú a odstavenú pred vrátnicou pokryli čiernym súknom. Akoby mala srdce, cit, svedomie, zahalili aj ju smútkom.
Veď po celý čas patrila iba svojmu vodičovi. Ten ju nedal nikomu do ruky, sám s ňou jazdil celé štvrťstoročie, teda celých 25 rokov, spolu prešli 1 191 000 km.

V utorok, štvrtý deň po nehode, Štefana Hlúšeka pochovali. V stredu stiahli z Tatrovky čierne súkno a chystali sa ju spred vrátnice odtiahnuť. - Staručkú Tatru 111 naštartovali a po chvíli sa z nej začalo dymiť. Zhorela v nej elektrická inštalácia.

Neskutočné, ako v legende. Akoby Hlúšekova Anča chcela splniť večnú túžbu nebohého:
- Pôjdeme spolu do penzie...

Toto bol príbeh naozajstného človeka a jeho stroja. Pôvodne uverejnil časopis STOP v roku 1981.